Stážista v Rusku, časť 3. English native speaker zo Srbska

Autor: Tomáš Billik | 4.2.2018 o 15:56 | (upravené 29.5.2018 o 1:27) Karma článku: 10,94 | Prečítané:  9117x

Pred stážou som odoslal svojmu budúcemu zamestnávateľovi životopis s popisom svojich kvalít. K tomu som pridal i prezentačné video demonštrujúce moje jazykové schopnosti. Životopis zrejme nikto nevidel a video tobôž nie. 

Približne mesiac pred vycestovaním som sa cez AIESEC nakontaktoval na majiteľku jazykovky do ktorej som mal podľa plánu nastúpiť. Náš rozhovor prebiehal v angličtine a týkal sa predovšetkým vybavovania formalít pre hladký a včasný príchod. Avšak jeden z prvých bodov našej konverzácie bola i otázka, či mám skúsenosti s učením. Odpovedal som "áno" a dodal doplnkovú informáciu ohľadom odpracovaných rokov v jazykovke, hoci, pomyslel som si, som predsa všetko potrebné uviedol v životopise. V istom momente sa ma spýtala, či náhodou neviem po rusky. Opäť som odpovedal kladne a v duchu oľutoval čas strávený nad aktualizáciou životopisu a točením videa. Pani majiteľka sa potešila - vraj sa mi ruština pri učení zíde. V predklade: bez ruštiny by som bol stratený. Ako by som asi 5-ročnej Mášenke po anglicky vysvetlil, ako sa píše "búkva" P? Alebo bežnému trojkárovi, ako sa tvorí Present Perfect? Zostal som zaskočený, aká veľká mačka vo vreci sa zo mňa teoreticky mohla vykľuť. Nie nadarmo ktosi tvrdil, že ruským národným športom je ľahostajnosť.

 


Časť mojich kolegýň prejavovala záujem o moju spoločnosť a hnacím motorom bola domnienka, že som anglický native speaker. Rozmýšľal som, ako sa k nim mohla dostať takáto informácia, no už onedlho mi bolo všetko objasnené. V rámci marketingovej kampane jazykovky sme sa spolu so sekretárkou Nasťou vybrali na jednu z miestnych stredných škôl. Našou úlohou bolo chodiť od triedy k triede, porozprávať v skratke o ponuke jazykových kurzov, rozdať letáky a ísť do triedu ďalej. Ako býva zvykom, Nasťa mi dopredu nepovedala, čo sa odo mňa očakáva; stojím pred triedou plnou tretiakov, keď ma zrazu slečna vyzýva, aby som niečo o sebe povedal. V milisekunde prekvapene vypúlim oči jej smerom a hneď na to zo seba dostávam zo seba základné info o mojom pôsobení vo Volgodonsku. Nasťa k tomu dodá, že som anglický native speaker a mali by využiť jedinečnú príležitosť chodiť ku mne na hodiny. Nasledujúca trieda - to isté. V ďalšej triede pre zmenu tvrdí, že som zo Srbska a mám z angličtiny vysokoškolský diplom (nemám). Lož má krátke nohy a teda keď už klamať, tak aspoň všetkým rovnako. O triedu ďalej ma opäť Nasťa priradila do bývalej Juhoslávie, a tak som sa rozhodol ju verejne opraviť a v rámci svojho vstupu som uviedol svoju národnosť na pravú mieru. Pred ďalším kolektívom ma Nasťa tentokrát uviedla iba ako učiteľa zo Slovenska a nezabudla dodať, že mám diplom z angličtiny. Deň na to v učiteľskej prerozprávam priebeh Potemkinovej kampane kolegyniam - nikto nechápe, čo sa snažím povedať. "Tak sa treba prezentovať", vraví jedna. Inžinierka Nataša prichádza do triedy na prvú hodinu so mnou. Vy nie ste native speaker? Nie. Ale zostala.

Kampaň sa však ukázala ako úspešná a ja som bol čiastočne prevelený vyučovať poobedňajšie hodiny na spomínanej škole. Nasťa tvrdí, že mi na škole zriadi vlastný "kabinet", ktorý budem môcť využívať pre svoje účely. Z kabinetu sa nakoniec stala trieda, ktorá je po vyučovaní prázdna a ja som si v nej mohol odložiť učebnice a kopírku. Kvôli presunu na nové pracovisko som musel prvýkrát využiť mestskú hromadnú dopravu. Zastávka autobusu 51 sa vraj nachádza rovno oproti obchodu kde chodím bežne nakupovať. Prichádzam do priestoru, ktorý mi zo všetkého na ceste najviac pripomína autobusovú zastávku, nenachádzam však žiadne bližšie informácie o autobusoch stojacich na tejto zastávke, nieto ešte o cestovnom poriadku. Pýtam sa jednej z čakajúcich, kde by som ho našiel - vraví, že na konečnej. Tvrdím, že mne by sa veru zišiel tu. Vraj načo, keď aj tak všetky autobusy idú rovnakým smerom. A vcelku často. Prídeš, čakáš a autobus čoskoro príde. Jedine, že by neprišiel. 

 

Čím bližšie k centru mesta, tým je civilizácia viditeľne rozvinutejšia - niektoré zastávky sú označené piktogramom v tvare autobusu, na jednej z nich dokonca nachádzam cestovný poriadok. Sprvoti som mal pocit, že sa pozerám na úryvok zo štatistickej ročenky, čochvíľa som ho však rozlúštil. Príchod môjho autobusu je vyjadrený v intervale - každých 8 minút. Stojím cca. 10 minút, autobus nikde. Zrazu prichádza maršrutka s podobnou trasou a tak naskakujem na palubu. Maršrutky sú však určené pre skúsenejších cestovateľov; treba totiž dobre poznať ich trasu a šoférovi oznámiť, na akej zastávke (prípadne na akom mieste na ceste) vás má vyhodiť. Sedím úplne vzadu kolmo na trajektóriu maršrutky, cez špinavé okná nič nevidím a strácam prehľad o lokalite. Spýtam sa staršej ženy, kde sa nachádzame. "Vo Volgodonsku" odpovedá mi Captain Obvious sediaci naproti. Čoskoro sa však zorientujem, zastávky ubiehajú jedna za druhou: prechádzame okolo kina Komsomolec krížom cez Leninovu ulicu na Prospekt Budovateľov, vystupujem na ulici 30 rokov víťazstva a vnútorne samého seba ubezpečujem, že je naozaj 21. storočie. Na zastávke je umiestnený reproduktor, ktorý nepretržite celý deň hučí do stojacich dokolečka sa opakujúce reklamy. Cenovú ponuku obchodíku s obuvou "Topánočka" poznám natoľko dobre, že by som tam mohol predávať. Tiež som sa rozhodol, že do karaoke baru "Jedz a spievaj" nevkročím ani za svet. Andrej Šeban dakde hovoril o všadeprítomnom hudobnom smogu, ktovie, čo by povedal na toto. Čerešnička na torte: vraj je táto forma reklamy nelegálna. Avšak..

 

 

 

Urazím asi päťsto metrov od zastávky, vojdem do školy a cítim sa ako rocková hviezda - deti a mladiství ma vďaka našej marketingovej kampani spoznávajú, zdravia ma na chodbe a pýtajú sa ma na moje "otčestvo" (meno po otcovi). Vysvetľujem, že som "prosto Tómas", čo je v mojom prípade dôstojný ekvivalent tandemu meno - otčestvo. Moja trieda má obojaký charakter - slúži čiastočne ako múzeum a zároveň ako trieda pre výučbu hudobnej výchovy, a tak je sa v nej miešajú knihy o ruských skladateľoch s plagátmi z obdobia Veľkej vlasteneckej vojny. Kým odučím svoje hodiny, vonku sa spravidla zotmie. Počas prvého dňa som sa pre istotu stavil na vrátnici a vypýtal si od tety vrátničky inštrukcie ako sa dostať späť na zastávku. Nakreslila mi plánik a nanútila svoje telefónne číslo - vraj by si neodpustila, ak by som netrafil domov a mám sa jej po príchode ozvať. O polhodinu vytáčam číslo a oznamujem - Galina Alexejevna, som doma. Nie však každý kto vyzerá ako babuška z rozprávky má ozaj srdce zo zlata. Raz som miesto obeda vybehol do potravín s obsluhou a žoviálne som oslovil milo pôsobiacu tetušku, či by mi neporadila akúsi dôstojnú náhradu za obed. "A čo ja vám mám čo radiť?! Sám vyberajte!" Odišla a ja som v predajni zostal sám za bzukotu chladiaceho boxu.

 

 


 

 

 

Anglická verzia blogu: https://interninrussia.blogspot.ru/


Budem si nadovšetko ceniť, ak zvážite podporu môjho ďalšieho písania zakúpením mojej e-knihy: https://www.martinus.sk/?uItem=310505

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňáka k únosu Vietnamca doteraz nikto nevypočul

Bývalého ministra vnútra ani nepredvolali.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo sa gang financovaný Kremľom usídlil na Slovensku

Aké je posolstvo Nočných vlkov u nás.


Už ste čítali?