Stážista v Rusku, časť 5. Veľká Februárová Kapitalistická Revolúcia

Autor: Tomáš Billik | 22.3.2018 o 12:06 | (upravené 29.5.2018 o 1:29) Karma článku: 10,71 | Prečítané:  9710x

Ako som sa stihol naučiť, v Rusku sa nemôžete spoliehať na vám prirodzené pravidlá a obyčaje. Prostredie je veľmi dynamické a v prípade nejasností existuje univerzálna odpoveď na všetko - to je proste Rusko. 

Náplň mojej práce znie: učiť angličtinu deti, mladistvých i dospelých v rozpätí od osem po päťdesiat rokov. Aby bolo jasno, kedy, kde a koho, mám rozvrh hodín. V stredu mi počas dňa vzniklo okno ideálne na obed v bufete na prízemí, prípadne na krátku otočku domov. Z palacinky na tácke je odjedené na dva hryzy a tu mi zrazu zvoní naša "administrátorka": Tómas, a vy gde? Nechci odo mňa nič počas mojej jedinej prestávky, zahrmí mi hlave, kým sa však informácia dostane do rečového aparátu, môj tón zvľúdnie. V bfťä - palacinka v mojich ústach tlmí schopnosť vyslovovať samohlásky. K vám prišiel študent, hovorí Nasťa. Onemiem, som si istý, že podľa rozvrhu mám voľno, nad hlavou mi blikajú tri otázniky; tento priestor Nasťa využíva na moje úplne odzbrojenie a so slovami "zdvíhajte sa" zloží telefón. Vybehnem dve poschodia, v mojej triede sedí úplne neznámy človek. Odimprovizujem 53 minút hodiny angličtiny, odistím revolver a kráčam chodbou s cieľom pobesedovať si s administráciou. Nasťa tvrdí, že študenti môžu prichádzať na hodiny kedy sa im zachce i mimo rozpisu, a preto ma úplne samozrejmým tónom vyzvala vrátiť sa od taniera na pracovné miesto. Prehltnem celú abecedovú polievku v azbuke vrátane niekoľkých výkričníkov a napokon sa iba spýtam: a čo keby som už medzičasom odišiel domov? Odpoveď až sprosto jasná: POČKAL BY.

 

 

V rámci zákona zachovania pozitívnej energie som tento prípad hodil za hlavu. Ubehol týždeň, opäť streda, a tu sa zopakovala rovnaká situácia. K tomu mi ešte v priebehu dňa dali na vedomie, že mi o siedmej príde jeden študent, samozrejme, navrch rozvrhu. O siedmej už mám plán, odvetím, nie natruc ale pravdivo, hoci už s nevľúdnym výrazom. Nedostatok trpezlivosti ma sprevádza až do konca pracovného týždňa. Tu mi v piatok popoludní volá slečna administrátorka a pýta sa ma, kde sa nachádza moja čínska kolegyňa a zároveň spolubývajúca Penny. Čo ja viem, asi v kuchyni - odmietnem sa pasovať do role Penninej sekretárky. Vraj má okamžite prísť do školy, lebo jej prišiel študent na hodinu - o trištvrte hodiny skôr. Penny pení cez zuby a i bez slov je jasné, že si obaja myslíme to isté. Vtedy už vo mne vzkypelo rozhorčenie a Nasťa odo mňa dostáva kompletný názor na takéto zaobchádzanie; ťažisko mojej argumentácie spočíva v prirovnaní jazykovky k donáške pizzy do domu. Neprejde ani desať minút a zrazu mi v telefóne pristáva 7-10 smsiek od samotnej šéfky. Vraj sme súkromná škola, študenti si môžu prichádzať na hodinu podľa potreby a my máme byť kedykoľvek k dispozícii. Pochopil som, že ja a moji zamestnávatelia žijeme v rozdielnych vesmíroch. Nálada rozhovoru bola však od počiatku nastavená prevažne smerom k zmieru a tak som nateraz nechal Auróru odparkovanú v prístave. 

 

 

Majiteľka počas výkladu svojho svetonázoru zdôraznila jeden bod - pracovná doba je od 9:00 do 19:00 a počas tejto doby sa rozumie, že sme v práci i keď nemáme žiadne hodiny, a máme sa celý čas nachádzať na pracovisku. Táto požiadavka sa odo mňa odrazila ako loptička od betónového povrchu - považoval som ju za neželané rezíduum emotívnej diskusie, ktoré v skutočnosti nikto nebude brať vážne. A tak som si počas trojhodinového okna odskočil domov. Čoskoro mi volá Nasťa a s otvoreným nožom vo vrecku sa ma pýta, kde sa nachádzam, na čo ja priam provokatívnym pokojom odpovedám, že som doma, hoci som prirodzene nemohol rátať s tým, že túto bitku vyhrám. Prichádzam k Nasti do kancelárie a rozhodnem sa zaviesť konštruktívny rozhovor; Nasťa má repertoár emócii porovnateľný s kalkulačkou a tak si občas musím pripomínať, že je takým istým človekom z mäsa a kostí ako ja. Pýtam sa jednoducho: Anastasia, Vám príde normálne, že učitelia majú 10 hodín držať stráž ako vlastenci na Kriváni pre prípad, že niekto pôjde okolo a zachce sa mu mať hodinu angličtiny tu a teraz? Načo sú nám potom rozvrhy, keď môžeme všetci proste byť každý deň od rána do večera v robote a keď sa niekto objaví, budeme sa učiť a keď sa neobjaví, budeme hrať sedmu z kríža? V tom na mňa slečna administrátor vytiahne nepriestrelný argument - zeleného dolníka ktorým možno nielen prebiť tri sedmičky na kôpke, ale aj zapchať hlaveň guľometu - TOTO JE RUSKO. Takto to skrátka je a ja môžem opäť odveliť revolučné brigády naspäť do zemľaniek. 

 

 

Pozorný čitateľ sa určite v duchu spýtal: prečo volali mne, keď nastal problém s mojou susedkou Penny? Odpoviem malým kvízom: koľko zamestnancov administrácie jazykovky ovláda nejaký cudzí jazyk? Bonusová otázka: koľko zamestnancov administrácie jazykovky má nejaké skúsenosti s učením alebo s prácou v jazykovke? Ak ste na obe otázky odpovedali nula - gratulujem, vyhrávate zadarmo mesačný kurz angličtiny, na hodinu môžete prísť kedykoľvek. Ja prakticky fungujem ako stredisko pre komunikáciu s Penny; Nasťa mi volá a pýta sa, kde sa Penny nachádza, prečo nie je v škole, príležitostne sa pritrafí aj nejaký nevšedný problém. Volá mi počas dňa, večer o deviatej, i počas mojich hodín, hoci som ju upozornil, že jej z objektívnych príčin počas vyučovania dvíhať nebudem. Sedem neprijatých hovorov je dosť na to, aby vás to obmäkčilo a vy opäť sprostredkujete komunikačný kanál medzi načaľstvom a stážistkou z Číny, hoci práve prebieha hodina a váš žiak na vás čumí ako na reinkarnáciu majora Gagarina. Istú nádej som vkladal do novej direktorky, ktorá mala nahradiť dočasne neprítomnú majiteľku, ale ukázalo sa, že HR oddelenie loví zásadne v tých istých vodách. Náš prvý kontakt s dámou bol nasledovný: prichádzam do officu, Nasti niet, zato za šéfkiným stolom sedí nová tvár. Pozdravím sa a rutinne zvesím kľúč od svojej triedy z háčika. A ktože ste vy? pýta sa dáma. Predstavím sa. Aha, jasné. Ticho. Je mi hlúpe plátať diery po netaktnosti, obzvlášť pri štyridsiatničke, ale nemám na výber. A vy ste... ? Jelena Alexejevna. Toľko k firemnej kultúre. Zájdem o pár minút neskôr, Jelena mi podá odkaz od Nasti - nové hodiny v nedeľu ráno, pripravujúce ma aj o ten kúsok slobody v deň pracovného pokoja. Nevyviniem dvakrát veľké úsilie zachovať kamennú tvár, utrúsim poznámku na hranici slušnosti, Jelena vypúli oči a začne sa smiať - týmto činom si ma čiastočne získala. 

 

Ak by som mal písať blog podľa technologických štandardov našej jazykovky, písal by som ho rukou na papier. Prevažná časť informácií o študentoch sa u nás vedie a archivuje zásadne vo fyzickej podobe. Môj rozvrh spočíva vo vytlačenej tabuľke, kam mi Nasťucha perom dopisuje mojich stálych žiakov, ceruzkou tzv. otrabotki - náhradné hodiny. Ak nastane nejaká zmena v rozvrhu, sú dva spôsoby, ako sa o nej môžem dozvedieť: Nasťa mi pošle fotku cez WhatsApp, zvyčajne však skrze Nastinu vyťaženosť musím prísť osobne a nahliadnuť do fascikla. Štyri zo šiestich dní v týždni však učím na gymnáziu v starom meste a do budovy jazykovky nezachádzam. O rozvrhu na daný deň sa obvykle dozvedám až v daný deň. Bolo tak, že môj rozvrh zmizol; poprosil som Nasťu, nech mi dá kópiu - vysvitlo, že to bol jediný exemplár. Po pamäti sme ho opäť zlátali dokopy. V iný deň rozvrh dakto založil nevedno kam a ja som celý deň netušil, s kým budem mať nasledujúcu hodinu. Keďže mám prakticky dve pracoviská, vediem dva šanóny s dochádzkami, ktoré sa nachádzajú na opačných stranách mesta. Podľa pokynov som povinný zaviesť novú A4ku pre každého, kto mal so mnou čo i len jednu hodinu - výsledkom je kopa papierov s množstvom informácií, ktoré treba vláčiť tam a naspäť; ja sám nemám kompletný prehľad o každom type údajov týkajúcich sa svojich žiakov a pri svojej inak bujarej fantázii si neviem predstaviť, aký prehľad má Nasťa pri odhadovanom počte študentov presahujúcich štyri stovky. Nič však, čo by nevyriešil jeden notebook v učiteľskej miestnosti s excel tabuľkou na google disku, kam by všetci svorne zapisovali mená, vek, kontakty, dochádzky a prebraté učivo a ktorú by si ľubovoľný člen učiteľského zboru či administrácie mohol hocikedy a hocikde skontrolovať prostredníctvom počítača alebo smartfónu; miesto toho máme múzeum 80. rokov s byrokraciou na úrovni cárskeho Ruska. V rámci zlepšenia pracovných podmienok proletariátu som nadhodil tieto zlepšováky, ale nemá sa nimi kto zaoberať. Ako sa píše v knihe Koniec sovietskeho človeka: v Rusku sa môže za 5 rokov zmeniť všetko a za 200 rokov nič. Kapitalistická revolúcia mi teda nevyšla, môj Február zostal porazený. Výplatu som dostal v hotovosti na trikrát, pričom raz natoľko "plytkými" bankovkami, že som ich ledva napratal do peňaženky. Na Východe nič nového. 

P.S. Na mojom sekundárnom pracovisku v starom meste som už vcelku oboznámený s logistikou a tak sa pýtam vrátnika, či by mi mohol odporučiť toaletu s najvyššou pravdepodobnosťou nájdenia toaletného papiera. Bez šance - vraví, dodáva čarovnú formulku TOTO JE RUSKO a ponúka mi najnovšie vydanie Volgodonskej Pravdy. 

 

 

Anglickú verziu blogu nájdete tu: https://interninrussia.blogspot.ru/



Budem si nadovšetko ceniť, ak zvážite podporu môjho ďalšieho písania zakúpením mojej e-knihy: https://www.martinus.sk/?uItem=310505

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda sa dohodla na testovaní, ale nestihla k nemu napísať uznesenie

Proti premiérovmu plánu celoštátneho testovania je SaS a Za ľudí.


Už ste čítali?