Stážista v Rusku, časť 4. Kraj budhistov a šachistov

Autor: Tomáš Billik | 13.3.2018 o 10:46 | (upravené 29.5.2018 o 1:29) Karma článku: 10,46 | Prečítané:  15874x

Ak žijete v presvedčení, že Rusko je homogénny či nebodaj slovanský štát, tak na to zabudnite. V skutočnosti ide o súbor vskutku svojráznych federálnych republík, krajov a oblastí. Výnimkou nie je ani Kalmycko. 

Ako plynuli storočia, Rusko expandovalo svoje teritórium a do jeho zostavy sa pridávali nové a nové národy. Tri hodiny jazdy maršrutkou od Volgodonsku leží republika, ktorej väčšinové obyvateľstvo tvoria Kalmyci - potomkovia Mongolov, ktorí sa usadili pri Kaspickom mori. Za Stalina boli obvinení z kolaborácie s nacistami a tak zo dňa na deň celý národ v dobytčiakoch presťahovali na Sibír, kde žili vo vyhnanstve 13 rokov; po smrti Stalina im bolo umožnené vrátiť sa do vlasti, hoci sa na ich rodnej stepi medzičasom udomácnili Rusi a Ukrajinci. Obciam a mestám boli prinavrátané počas exilu odobraté mená, a tak sa zo "Stepného*" stala opäť "Elista", ktorá sa stala cieľom môjho "výletu". (*Mať Rus ma nikdy neprestane prekvapovať kreativitou pri vymýšľaní názvov miest a obcí. Po vyhnaní Kalmykov premenovali ich "stolicu" jednoducho na Stepnoj, ako keby sa tam okrem stepi navôkol nič nenachádzalo. V okolí Volgodonsku možno nájsť dediny s názvami ako Ujútnyj (Útulný), Obščij (Spoločný), Vysoký či Snežný. Nehovoriac už o socialistických názvoch ako Progres, Proletarsk, Gigant či Sovietske. Komu by bolo málo, nájdite si na mape súostrovie Severná Zem s ostrovmi Boľševik, Komsomolec či Ostrov Októbrovej revolúcie.) 

 

Bilet do Elisty som si zaknihoval cez seriózne vyzerajúcu stránku. Deň po rezervácii ma skontaktujú telefonicky, či všetky detaily výletu sedia. Deň pred odchodom mi dokonca volá samotný šofér; upozorňuje ma, že nakoľko autobus prichádza až od Moskvy, môže prísť o hodinu skôr aj neskôr, vraj mi dá vedieť, keď dorazia do susedného mesta. Ja ich mám čakať na zastávke naproti autobusovej stanici. Prichádzam, no priamo oproti stanici sa žiadna zastávka nenachádza, zato je tam parkovisko. Povedal som si, že šofér určite myslel toto - hádam nebudú mašinu nechávať na zastávke a blokovať autobusy. Aké že parkovisko? Veď som povedal: zastávka! - zahromží mi šofér do telefónu. Prechádzam križovatku a onedlho nastupujem do maršrutky. Obhliadnem si cestujúcich - Aziati vzbudzujú dojem, že naša cesta nekončí v Ruskej Federácii, ale v Uzbekistane. Vopchám sa na jediné voľné miesto - medzi dve plnšie Kalmyčky v zadnom rade. "Autobus" je z rady luxusných - nad každým sedadlom trčí zástrčka, vpredu je dokonca zavesená LCD obrazovka; dávajú bežný typ ruskej romantickej komédie s Nagievom (niečo ako náš, povedzme, Maštalír) v hlavnej roli. Chce sa mi usnúť, avšak kvalita ciest ma udržuje v strehu, v maršrutke sa húpeme na všetky strany.  

Čoskoro sa ocitám na recepcii hotela Elista. Recepčnej predkladám pas, dodatočne sa ma však pýta na imigračnú kartu. Tú som si samozrejme nechal doma - ide o papier vo veľkosti školského zrkadielka, ktorý vám zakladajú do pasu po príchode do krajiny. Inak povedané, relatívne ľahko stratiteľný artikel. Vraj ma bez imigračnej karty nemôžu ubytovať; SBSkár mi poradí, kde nájdem budovu polície, že tam si môžem vypýtať kópiu. Idem dvakrát rovno, dvakrát doprava a čochvíľa vo dverách zdravím príslušníka polície so samopalom. V okienku sa mi prihovorí jeho starší kolega: odkiaľ ste vzali, že tu vydávame kópie? Čo nemôžete zavolať spolubývajúcemu, nech vám tú kartu odfotí a pošle cez WhatsApp? Listuje mojím pasom. Kedy ste prišli do Ruska? V januári. Chýba vám pečiatka! Nevšimol som si. Nemáte imigračnú kartu a ani pečiatku - takže ste v Rusku nelegálne! Nerátal som s možnosťou, že by z toho chcel vyvodzovať nejaké dôsledky a mal som chvalabohu pravdu; podáva mi pas a blahoželá ku Dňu obrancu vlasti*. Na ceste späť skontaktujem svoju čínsku spolubývajúcu a onedlho mi fotka imigračnej karty pristane v priečinku stiahnutých súborov. Hoc som iba tri hodiny jazdy od Volgodonsku, pokrytie môjho operátora je fuč a náš hovor prebieha cez roaming. (*23.februára je štátny sviatok - Deň obrancu vlasti, bývalý Deň sovietskeho vojaka. Považuje sa za mužský protiklad Dňa žien (8.marca). Nielen vojakom, ale i prakticky každému mužovi sa k tomuto sviatku gratuluje, prípadne sa i darujú darčeky a organizujú tematické párty).

 

 

Na prízemí hotela pracuje pani Ľudmila predávajúca suveníry. Prezrádza mi, že každý deň pred príchodom domov trávi poldruha hodiny prechádzkou mestom, a tak mi môže poslúžiť ako sprievodca. SBSkár by sa k nám tiež rád pridal, avšak voľno bude mať zrejme "až v budúcom živote" - Kalmyci sú totiž jediní vyznávači budhizmu v Európe. Hlavnému námestiu dominuje pagoda, s Ľudmilinou pomocou roztáčam budhistický valček umiestnený na jej podstave a potichu si čosi zaželám. Exkurzia pokračuje, čoskoro sa pred nami vynorí budhistický chrám, ako inak najväčší v Európe. Ľudmila mi podrobne vyrozpráva históriu Kalmykov; v sústave Ruska sa nachádzajú "iba" 400 rokov, čo je zanedbateľné oproti dejinám obrovských chanátov ich bratrancov Mongolov a Burjatov, od ktorých sa časom oddelili (samotné slovo Kalmyk znamená "oddelený"). Pri prechádzke nás začne porážať hlad a tak zaparkujeme vo vychytenej reštaurácii. Čašníčky majú na hlavách zelené vojenské čiapky s červenou hviezdou na počesť Dňa zaščitnika. Odporúčajú mi vyskúšať steak - lokálne mäso je vraj kvalitné, nakoľko dobytok má dostatok pohybu na okolitých stepiach. Ľudmilu pozývam na koláč a čaj a pred rozlúčkou mi stihne poradiť, aby som sa na druhý deň určite zastavil na rannú modlitbu v chráme.

Ráno si privstanem, hodím jednookému harmonikárovi pred hotelom pár drobných a vyberám sa pozdĺž hlavnej ulice. O päť deväť prichádzam ku chrámu, pred vstupom dnu obchádzam chrám dokola, roztáčam modlitebné valčeky, opíšem celý kruh a vchádzam cez predný vchod. V strede chrámu sedia mnísi - lámovia a hrdelným spevom recitujú modlitby. Sediac bosý na lavičke som natoľko uvoľnený, že mám problém nezaspať. Mnísi naďalej spievajú, občas zaznejú akési perkusie, okrem toho sa nedeje nič. Počas modlitby badať zo strany lámov akúsi gradáciu, občas naraz zmĺknu s miernym dojazdom podobne ako keď vypnete vysávač. V absolútnom pokoji prejde jeden a pol hodiny, zrazu všetci vstanú, prichádzajú k mníchom pre akési "prijímanie". Ja si naposledy obzriem ohromnú sochu Budhu v strede chrámu (samozrejme najväčšej v Európe), ktorá bola zhodou okolností vyrobená vo Volgodonsku. V druhej polovici dňa mám na pláne zájsť na koncert miestnej ľudovej hudby a tanca. Podľa Ľudmiliných inštrukcií triafam do budovy divadla a následne do hľadiska. Miesto si nájdem vedľa dievčiny s dredmi, ktorú som deň predtým videl vchádzať do hotela. Zrazu počujem, ako hovorí do telefónu s nemčinou ako "nositeľ jazyka". Otkuda ty? hovorím ja. Východné Nemecko, odpovedá mi ruštinou priam bez prízvuku. Prepíname na angličtinu a dohadujeme sa, že pôjdeme po predstavení na kávu. Medzičasom sa na pódiu rozostavili tanečníci vo vojenských uniformách, úvodné umelecké kolo bude očividne na počesť uplynulého štátneho sviatku.  

 

 

V kaviarni sa dozvedám, že slečna študuje vo Vladivostoku a prišla do Elisty na krátky výlet. Pýtam sa jej, či si už stihla obzrieť známy Gorod šachmat - mestskú štvrť, ktorú nechal postaviť bývalý kalmycký prezident a zároveň fanatik do šachu. Ide o komplex budov určených pre organizovanie šachových turnajov vrátane hotelov a múzea šachu. Čoskoro prechádzame taxíkom cez vstupnú bránu do miesta zasväteného tejto vznešenej hre, avšak na prvý pohľad nič tomuto účelu nenasvedčuje; vidno len akési domčeky, avšak nič, čo by pripomínalo šach. Taxikár nás vyhadzuje pred centrálnou budovou - "City Hall", vraj na druhom "etažé" sa nachádza múzeum. Vchádzame do multipodlažnej budovy, avšak svieti sa len na spomínanom prvom poschodí, inak je všade tma, vo vstupnej hale takmer počuť ozvenu našich krokov. V múzeu dostávame za 50 rubľej slušnú nádielku informácií ohľadom šachu. O polhodinu sme sa však mohli zberať naspäť, okrem penziónov a viliek nie je v Gorode šachmat čo ďalej obzerať. Privolanému taxikárovi však zadám ešte jednu úlohu: zastaviť pri soche Ostapa Bendera. Kultový podvodník v románe 12 stoličiek, vydávajúc sa za šachového veľmajstra, zorganizoval šachový turnaj v meste Vasjuky, aby následne prehral všetkých simultánne hraných 30 partií a utiekol aj so štartovným vo vrecku. Taxikár si užíva rolu fotografa a štylizuje ma do rôznych polôh. Okolo Ostapa je rozostavaných 12 stoličiek - sadni si na jednu, vraví. Odhadzujem sneh, beztak mi je však zima na zadok. Cestou späť mi šofér rozpovie, ako za normalizácie slúžil ako vojak v Šumperku, Československo vraj vojaci prezývali "kraj dažďov, bicyklov a šlapiek". 

 

 

 

Môj výlet bol ešte pár dní pred odchodom mierne ohrozený faktom, že v sobotu nejde žiadny autobus späť do Volgodonsku. Spásu som našiel v BlaBlaCar - službe ponúkajúcej spolujazdu autom. Na stránke svieti ponuka: v sobotu večer o 19:00 odchádza z Elisty šofér menom Maksim, jeho cieľom je Moskva s medzizastávkou vo Volgodonsku. Miesto si bez váhania rezervujem, deň predtým sa ubezpečujem, či všetko platí podľa dohody. Prichádzam o siedmej večer na stanicu, a tu sa z Maksima vykľula tá istá maršrutka, na ktorej som prišiel do Elisty. Zrejme nezaplnili všetky miesta a tak hodili svoju ponuku aj na stránku BlaBlaCaru - rozumie sa, že za nižšiu cenu, a tak ušetrím 100 rubľov, ktoré skoro po príchode zamením za nealkoholické pivo. Šofér "autobusu" ma spoznáva - Tómas, ty už ideš naspäť? Čo robiť, keď u nás v kompanii máme pracovné nedele...

P.S. Kvôli nabitému programu som sa stravoval sporadicky. Počas dňa som ako prvé jedlo obedoval lapšu - kuraciu polievku s rezancami, a na druhé plov - rizoto so zeleninou a hovädzím mäsom. Akosi mi však z nepravidelného príjmu ostalo nevoľno; v hlave rýchlo vyriešim počty, výsledkom je, že nestíham dobehnúť na záchod na izbe. Vypýtam si kľúč od WC na bare, pribieham, zamkýňam dvere a tu mi Elista pripravila väčší mat ako celý Gorod šachmat dokopy - niet toaletného papiera. Most cez Rubikon je však spálený a ja som si priviezol so sebou iba jedny nohavice. Možno ešte z čias socializmu funguje v matičke Rusi systém odpadkových košov na použité papierové výrobky, nakoľko tie kedysi zvykli efektívne upchávať záchody. Keď raz budete aplikovať použitý toaletný papier, nezostane vám na výber, iba sa s pokorou hlboko pokloniť pred samotným životom a prijať ponúknutú remízu.

 

Anglická verzia blogu: https://interninrussia.blogspot.ru


Budem si nadovšetko ceniť, ak zvážite podporu môjho ďalšieho písania zakúpením mojej e-knihy: https://www.martinus.sk/?uItem=310505

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňáka k únosu Vietnamca doteraz nikto nevypočul

Bývalého ministra vnútra ani nepredvolali.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo sa gang financovaný Kremľom usídlil na Slovensku

Aké je posolstvo Nočných vlkov u nás.


Už ste čítali?