reklama

Stážista v Rusku, časť 7: Na maršrutke cez Kaukaz

V živote budete neraz sedieť v kanoe na sútoku dvoch ramien rieky a rozhodovať sa, či sa vydať dopredu jasným korytom, alebo vyskúšate krivoľaký prítok a miesto letenky si na trase Rostov - Tbilisi rezervujete miesto v maršrutke.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Arménska dopravná spoločnosť má na post-sovietske pomery slušne spracovanú webstránku; kliknem na dátum v kalendári a dozvedám sa, že mám rezervované miesto, nedostávam však potvrdzujúci mail, peniaze dopredu tiež nikto nepýta - chcelo by to celú rezerváciu dáko spečatiť. Na druhý deň volám do Arménska a kladiem otázku pre rádio Jerevan - istotne so mnou rátate? Áno, áno, príďte do Rostova na starú autobusovú stanicu, šofér vám zavolá deň vopred. Šofér sa nakoniec ozve až v samotný deň odchodu - to som ja už pomaly na polceste na nástupište; káže najprv zaplatiť za lístok v kase na prízemí. Firma má centrálu v betónovej búdke po boku čakárne, za stolom sedí Armén so zošitom a perom, pýta 2500 rubľov za lístok. Máte batožinu? Mám. Za batožinu sa platí. Koľko? To vám ja nepoviem, otvára predavač problematiku variabilnej čiastky môjho lístka. Z päťtisícrubľovky sa mi chystá vydať dvetisíc - je to v pohode? Nie - hovorím ja a navrhujem cenu dvesto rubľov za batožinu, nakoniec sa zhodneme na troch stovkách. Gruzínci majú Arménov za prešibaný národ a zrejme nehovoria do vetra. Oba batohy prenesiem kúsok opodiaľ a nasáčkujem do prichystaného minivanu s tabuľkou EPEBAH za predným sklom. Posádku tvorí šofér, päť Arménov a ja; táto partia spolu strávi 16 hodín v uzavretom priestore, až kým sa jediná nekaukazská zložka nad ránom nevykotúľa z auta na stanici v Tbilisi. Všetkých zaujíma môj pas - zahraničný agent či čo? Koľko budeme musieť čakať kým sa ťa budú na "poste" vypytovať..." zlomí šofér nado mnou palicu ešte pred odchodom. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Stretnutie dvoch arménskych maršrutiek na ceste. V pozadí horiace pole.
Stretnutie dvoch arménskych maršrutiek na ceste. V pozadí horiace pole.  

Cestovanie v sedemmiestnom minivane dodáva pocit súdržnosti s ľuďmi, s ktorými v skutočnosti nemáte nič spoločné a tak sa podchvíľou cítim ako na rodinnom výlete do Tatier. Arménsko-ruský pop sa nesie interiérom, do toho šofér fajčí s frekvenciou cca. 20 minút - jedna cigareta, nehľadiac na fakt, že v aute okrem dospelých sedia aj jedno dieťa a jedno batoľa. Pokiaľ jedna arménska maršrutka stretne na diaľnici druhú, musia si zákonite zatrúbiť a zakývať, prípadne zastaviť na krajnici a pokecať, častokrát aj v rámci výmeny nejakého tovaru, ktorý potom o 200 kilometrov ďalej zamenia za akúsi inú debničku v inej arménskej maršrutke či stánku popri ceste. Cesta sa vinie ďalej monotónnymi ruskými poľami a stepami, čím bližšie ku Kaukazu tým častejšie pravopisné chyby v nápisoch tovarov na benzínových pumpách. Zotmelo sa, v strede cesty stojí policajný kordón, mávaním nám prikazujú zastaviť. Otvárajú sa dvere na aute, dnu si prerazí cestu policajná ušanka a pýta si od všetkých pasy; ten môj opäť zapôsobí ako magnet a čo nevidieť už prechádzam cez detektor kovov a spleť rôznych otázok na policajnom stanovišti - vošli sme totiž do akejsi federálnej kaukazskej republiky. Tento proces sa zopakuje ešte trikrát; veštba arménskeho šoféra sa ukázala ako pravdivá. Davaj, davaj, rýchlo do auta! Nikoho toľko nepreverujú ako teba! Trikrát mi kontrolovali pas a to ešte ani nie sme na hraniciach - spomeniem si v duchu na starý dobrý Schengen. Krátko po polnoci sa pred nami vynorí medzištátna hranica a pred ňou niekoľko chápadiel maršrutiek zo všetkých zaukazských republík. Hodinu prečkáme v aute, šofér nás drží v strehu kombináciou studeného vzduchu a cigaretového dymu; čoskoro sa zoradíme pred okienkom colnice na ruskej strane a synchrónne sa trasieme od zimy. Odmenou za chrabrosť mi je príkladný byrokratický rozhovor s príslušníčkou na ruský spôsob:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Odkiaľ idete? 
- Z Rostova.
- A kam idete? 
- Do Gruzínska. (rozhovor prebieha na rusko-gruzínskej hranici)
- A kde ste boli predtým?
- Vo Volgodonsku. (doplním stručné info o stáži)
- Prečo ste sa nevrátili z Rostova naspäť?
- Pretože chcem ísť do Gruzínska.
- A čo tam budete robiť?
- Pamiatky, hory, príroda...
- Prečo ste ale nešli domov? 
- Pretože chcem ísť do Gruzínska.
- Ale načo?
- Veď vravím - výlet, pamiatky...
- Budete musieť počkať!

Posledný príkaz bol skôr autoritatívnym výkrikom do tmy než reálnou hrozbou a tak som už o dve minúty sedel v našej Scooby Doo dodávke, šofér si celkom určite s úľavou vydýchol - žiadne ďalšie vypočúvanie tupých cudzincov. Od hraničného priechodu vedie do Tbilisi tzv. invázna diaľnica - tri hodiny cesty dolu kopcom smerom do hlavného mesta. Z objektívnych príčin sa mi nedá spať a tak pozorujem úsvit nad kaukazskými končiarmi; čoskoro ma maršrutka vypľúva na "vokzale", šofér mi podáva ruku, zapaľuje si sedemdesiatu cigaretu a ja sa neobozretne nechám odviezť do hostelu za dvojnásobnú cenu. Po dvoch dňoch nasávania tbiliskej atmosféry ma začne opäť ťahať na perifériu; mestečko Gori - rodisko Stalina - je vzdialené iba hodinu jazdy smerom na západ. Prichádzam na stanovište maršrutiek a po chvíľke vypytovania sa opäť sedím v interiéri sovietskeho miniautobusu s cieľom v meste Kutaisi, Gori je vraj po ceste. A to doslova: po hodinke zrazu maršrutka zastavuje na kraji diaľnice a gruzínska verzia konduktora ma vyzýva, aby som vystúpil. Vykúkam cez okno: vidím hory, zvodidlá, trojprúdovku, nič však, čo by mi pripomínalo Gori, alebo aspoň mestskú zástavbu. Vysvitlo, že "autobus" do Gori nezachádza, preto ma musia vysadiť v strede diaľnice - Gori je vraj "hneď tam" (ukáže rukou), tabuľa neskôr odhalí údaj 4 km. Dva ruksaky majú cez dvadsať kilo, preto sa teším, ak si ich môžem na chvíľu vyložiť na betónový kváder akurát vo výške môjho pása, nevšímajúc si, že stojím pred vojenskou základňou. Turista okamžite vyláka dvoch vojakov zo stanovišta, jeden mi pomôže odchytiť taxík. Onedlho už sedím v kuchyni svojej hostiteľky - Poľka Alicja pracuje v Gori ako dobrovoľníčka, predtým však rovnako ako ja absolvovala stáž v Rusku ako učiteľka angličtiny. Vymieňame si skúsenosti a ide mi vyraziť dych, že sú takmer navlas identické - prístup k ľuďom, premenlivý rozvrh hodín, sekretárka Nasťa (viď piaty diel blogu). Dospievame k záveru, že sme nemali smolu na školu - Rusko je zrejme všade rovnaké. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Gori, zastávka. Pokiaľ cestujete ďalej na západ,  odchytíte si čerstvú maršrutku priamo z diaľnice.
Gori, zastávka. Pokiaľ cestujete ďalej na západ, odchytíte si čerstvú maršrutku priamo z diaľnice. 
Počas besedy nám zo štyrikrát vypadla elektrina a tak sme ku koncu už ani nesfukovali sviečky.
Počas besedy nám zo štyrikrát vypadla elektrina a tak sme ku koncu už ani nesfukovali sviečky.  
Ohľadom šoférovania zombie áut sú Gruzínci ešte väčší machri než Rusi.
Ohľadom šoférovania zombie áut sú Gruzínci ešte väčší machri než Rusi.  
Stalin. Na prenájom.
Stalin. Na prenájom.  

Ako zberateľ neuznaných štátov som si nemohol dovoliť nenavštíviť Abcházsko - malý, de facto však samostatný kus Gruzínska podporovaný Ruskom. Na vjazd do Gruzínska vám stačí pas, do Abcházska však potrebujete "vízum", ktoré si vybavíte online cez abcházske "ministerstvo zahraničných vecí". Gruzínsko-abcházsku hranicu strážia ruskí vojaci; ja a Franta, s ktorým sme sa spoznali deň predtým v meste Zugdidi, stojíme vo fronte za plotom, okolo nás sa premávajú kamenné tváre s pelendrekmi. Zrazu nás soldat pozýva do unimobunky a usádza na gauč, vypytuje sa nás na pomaly každú pečiatku v pase, avšak s priateľským tónom. O necelú hodinu je po procedúre; administratívny proces však treba zavŕšiť navštívením ministerstva zahraničných vecí v meste Suchumi. Prechádzame sa hore-dole po správnej ulici, no ministerstva niet; z MZV sa nakoniec vykľuje miestnosť honorárneho konzula zapichnutá v ľavom hornom rohu repatriačného oddelenia. Dostávame papier vo veľkosti pasu, ktorý treba strážiť ako oko v hlave - abcházske vízum, bez ktorého sa nedostanete späť do Gruzínska. Náš domáci Pavel nám v ten deň sľúbil výlet autom na Ricu - jazero obkolesené kaukazskými štítmi. Vezieme sa, nadmorská výška stúpa, avšak mňa ešte možno ráno napadol akýsi vírus - za celý deň som nič dokopy nezjedol, hlava mi ide prasknúť, premáha ma zimnica, Franta mi laicky odmeria teplotu; oblečený v dvoch bundách takmer ani nevychádzam z auta. Pavel sa ponúkne, že ma pre istotu odvezie k svojej známej - lekárke, ktorá má zhodou okolností nočnú službu. Tmavý objekt na periférii mesta zdiaľky nemocnicu nepripomína, na výber však nemám a už onedlho odpovedám na otázky doktorky sediacej na nemocničnej posteli oproti. Opíšem symptómy podľa môjho názoru vcelku bežného nachladnutia; tu sa ma slečna pýta, či som požil nejaké látky ako metamfetamín a podobne. Čo to má s chorobou? odpoviem pohľadom. Toto je nemocnica, nie polícia, vrav; odpovedám záporne. No nič, pichneme ti injekciu, zavedieme infúziu a budeš v pohode - prosím? Očakával som, že najakčnejší možný scenár bude - choď domov a daj si dva paraleny. Opak bol pravdou: o päť minút som o dve diery na koži bohatší; ležím, čumím do stropu, infúzia tečie skrz moju ľavú ruku do zvyšku tela, skrz nudu nahmatám druhou rukou ústnu harmoniku vo vetrovke, a tak od dlhej chvíle aspoň dujem. Na moje prekvapenie mi do dvoch hodín teplota zmizne a okrem ustatosti sa cítim natoľko dobre, že sa hneď na druhý deň ráno nechám poraziť v šachu. Po opätovnom prejdení hraníc cítite, ako sa politické vákuum napĺňa kyslíkom a vám sa hneď dýcha ľahšie, opúšťať Abcházsko je oveľa príjemnejší proces ako doň vchádzať, už len kvôli pocitu, že sa vraciate do časti sveta, kde si môžete vybaviť zdravotné poistenie. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vchod do Abcházska. Koho nohy nenesú, ponesie ho dostavník.
Vchod do Abcházska. Koho nohy nenesú, ponesie ho dostavník.  
Abcházsko v kocke.
Abcházsko v kocke. 
Opustená dominanta hlavného mesta, na vrchu ktorej hrdo veje vlajka. V Abcházsku je vyšší počet vlajok na meter štvorcový než v americkom filme.
Opustená dominanta hlavného mesta, na vrchu ktorej hrdo veje vlajka. V Abcházsku je vyšší počet vlajok na meter štvorcový než v americkom filme.  
Skúsenosť s abcházskym zdravotníctvom.
Skúsenosť s abcházskym zdravotníctvom. 
Pacifistický monument v krajine, kde boli za pätnásť rokov dve vojny.
Pacifistický monument v krajine, kde boli za pätnásť rokov dve vojny.  

Anglickú verziu blogu nájdete tu: https://interninrussia.blogspot.com/



Budem si nadovšetko ceniť, ak zvážite podporu môjho ďalšieho písania zakúpením mojej e-knihy: https://www.martinus.sk/?uItem=310505

Tomáš Billik

Tomáš Billik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  12x

Prijímam absurdnosť bytia. Zoznam autorových rubrík:  NázoryStáž v RuskuSlovensko a ľudia v ňom

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu