Ako inokrajec v Rusku som sa mohol absolútne spoľahnúť na jediné - že sa každý bude snažiť využiť moju "cudzineckú exkluzivitu" na maximum. Moji známi si budú odo mňa požičiavať peniaze, pretože som bohatý Európan. Iní budú chcieť polemizovať o spoločenských otázkach Ruska a Európy. Prevádzkar koncertného klubu ma bude naháňať, aby som mu prišiel tlmočiť zvukovú skúšku dvoch škótskych metalových kapiel. Môj zamestnávateľ bude pre zmenu všetkým potenciálnym študentom tvrdiť, že som anglický native speaker a takto hnať ľudí na drahé kurzy angličtiny. Ďalej - každému už zapriahnutému študentovi ponúkať konverzácie so mnou. Nechcete ísť na hodinu k Tómasovi? - A to je kto, kocúr? Výsledkom bolo, že som mal okrem svojich stálych študentov aj kopu náhodných, ktorých zjavenie sa v mojom živote bolo pri všeobecne aplikovanom bordeli ťažké predvídať, čoho priamym dôsledkom som sa v priebehu stáže stal absolútnym majstrom improvizácie. Neraz sa vo dverách objavil žiačik (prípadne skupina žiačikov), ktorý v rozvrhu nefiguroval a ktorého bolo treba lusknutím prsta prelustrovať, následne vykonať psychoanalýzu a napokon aj vykúzliť náplň hodiny. Tento fenomén som bral ako korenie života a prípadný boj s ním som správne posúdil ako sizyfovský. Za nedostatky organizácie študenti nemohli, i keď na ňu v konečnom dôsledku doplácali; spomínaný fakt som sa snažil vykompenzovať netradičným prístupom pri vedení hodín a tak trochu aj tou svojou neodnímateľnou exkluzivitou. Učiť ruské deti, mládež a dospelých bolo zaujímavé predovšetkým vďaka ich rozdielnym, spravidla zaujímavým životným pozadiam a rôznym motiváciám pre učenie angličtiny.
Jaroslav, 8 rokov. Počas jediného roka prišiel postupne o otca i mamu, vychovávajú ho starí rodičia. Babka ma upozorňovala, že býva nepozorný; bolo to iba pol roka dozadu, čo utrpel šok. A tak sprvoti chodila na hodiny spolu s ním, učili sme sa v trojici. Vysvitlo, že Jarik je dosť šikovný na to, aby mal doučovanie bez prítomnosti babky, i keď mal občas problémy s písaním - latinka nie je pre ruského tretiačika samozrejmosťou, tobôž nie, ak sa musel popritom vyrovnávať s traumou. Diktáty mu však nejdú ani v azbuke - odporučil som babke otestovať ho u školskej psychologičky na dysgrafiu. Pri písaní na tabuľu som si musel dávať obzvlášť pozor na to, aby moja latinka vyzerala ako tá, ktorú sa učili v škole (pri veľkom M zlyhávam, píšem ho obvykle bez vlnovky a vyzerá ako ruské П, čo je mätúce aj pre dospelých). Nehľadiac na uvedené je Jarik ohromne zlatý chlapec, ktorý mi hocikedy len tak z čírej detskej žoviálnosti začal rozprávať o tom, čo mu povedala učiteľka v škole, alebo na aký nový poznatok prišla babka pri večeri.
Svetlana, 9 rokov. Mama náročky poslala dcérku na hodiny angličtiny k cudzincovi - vraj v škole býva uzavretá a interakcia práve so mnou by jej mohla pomôcť viac sa otvoriť a rozrečniť. Na prvej hodine Sveťka čuší ako partizán a ja z nej neviem vypáčiť, či sa hanbí, alebo je jej azda niečo nejasné. Pomimo toho meškala pol hodinu, hoci býva za rohom. Nuž, po hodine volám pani Č.; dcérka je vraj veľmi prešibaná, ľahko chápe súvislosti a pri boji s jej mlčanlivosťou i nedochvíľnosťou nezostáva iné, len jej prejsť cez rozum. Na ďalšiu hodinu opäť nepríde načas, domácej úlohy tiež niet - mám zavolať mame? Pomohlo. Začal som k Sveťke pristupovať viac hravo, strúhať na ňu ksichty a hovoriť s ňou, ako by sme sedávali v jednej lavici. Na poslednej hodine už bola taká živá, že som ju pre zmenu ledva dokážal udržať na stoličke. Berlín dobytý.
Valerija (12) & Elizaveta (13). Tieto slečny som pôvodne učil po jednom, avšak nakoľko sú pre jazykovku výhodnejšie skupinové kurzy, nútili ma spájať študentov do vyučovacích kolchozov. Na rozdiel od kulakov som sa pred kolektivizáciou čiastočne zaštítil, a to odmietnutím zlučovania žiakov s nekompatibilnou úrovňou angličtiny, nehľadiac na extra "bablo", ktoré môže firma vyžmýkať. Lera & Liza na tom ale boli so znalosťami porovnateľne, a tak som ich združil, neuvedomujúc si, že som im každej daroval spojenca proti sebe samému. Ruská výslovnosť je zradná, a tak sa mi občas stalo, že som dáke slovo nevyslovil správne, a tu sa obe dámy začali pohotovo smiať. No ale stačilo už rehotať sa! Rehocú sa iba kone - nenechala sa Lera vyviezť z miery. Opäť ja: leziete mi už na nervy. Tu na mňa blondínka vypúli oči s výrazom absolútneho pohoršenia - či je to vari pedagogické, povedať niečo takéto svojim žiačkam?! Keď budete zasa vystrájať, poviem vám čosi, čo bude VEĽMI nepedagogické. Pomohlo. Pri inej príležitosti hovorím Lere - stavme sa o 100 rubľov (vtedy cca 1,20€). Preboha, také peniaze? Neskôr zistím, že žijú iba s matkou - tri ženy pod jednou strechou, a mama dáva asi štvrtinu biedneho platu na kurzy angličtiny...
Ing. Natalia, 27 rokov. Jediná študentka, ktorá mala v zozname študentov i inžiniersku predponu; v Rusku sa bazíruje na tituloch podobne ako u nás, ak by som ho bol býval tasil aj ja, možno by sa boli so mnou občas bavili inak. Nataša mala záujem o hodiny Business English a ja som mal byť ten, kto jej má toto želanie splniť - napokon, som predsa zahraničný špecialista. V praxi to vyzeralo tak, že som si posťahoval PDFká učebníc, ktorých obsah som sa učil deň predtým, ako som ho následne s absolútnym sebavedomím posúval ďalej.
Marija, 21 rokov. Kúsok za Volgodonskom stojí atómová elektráreň, a tak nie je prekvapivé, ak sa v meste nachádza filiálka štátneho jadrového inštitútu. Máša bola poslucháčom práve tohto inštitútu a potrebovala si prehĺbiť znalosť odbornej angličtiny zo sféry jadrovej energie. Áno, nech sa páči, samozrejme, nie je problém, Tómas všetko zabezpečí. A tak som sa stal odborníkom na technickú angličtinu z oblasti jadrovej energie, hoci moje vedomosti končia niekde v na polceste medzi Černobyľom a Fukušimou. Nenechal som sa znechutiť; nútil som Mášu, nech mi podrobne vysvetľuje jednotlivé kroky prevádzky jadrového reaktora, kontrolujúc si informácie na wikipédii. A iné nukleárno-lingvistické bizarnosti.
Zalimchan, 35 rokov. Jeho priezvisko mi vyfučalo, z objektívnych príčin som si ledva dokázal zapamätať už krstné meno - Zalimchan je totiž príslušníkom menšiny tvorenej z početných kaukazských národov, ako sú Čečenci, Inguši a pod., pričom sám Zalimchan je z Dagestanu. Kaukazci sú známi svojou bojovnosťou, pomaly každý chlap je zároveň aj zápasník, a Zalimchan tiež nie je výnimkou. V histórii dokonca nastala situácia, keď sa istý Dagestanec stal majstrom Ruska v zápasení, ale nikdy sa nestal majstrom Dagestanu. Tvrdý to kraj, ktorého ráz sa odráža aj v Zalimchanovej tvári, ale to len dovtedy, kým zo seba nedostane prvé slovo a vy zistíte, že je to príjemný a talentovaný chlapík. Ale dostať by ste od neho nechceli.
Anna, 14 rokov. Moja najlepšia študentka, ktorú som nemusel šetriť a mohol som vymýšľať rôzne jazykovo náročné úlohy a vychytávky. Vrcholom bola istá zjednodušená verzia Dungeons & Dragons (tiež známe ako Dračí Doupě), keď som v roli dungeon mastera vymýšľal úlohy a dobrodružstvá v imaginárnom svete, ktorý musela Aňa prechádzať so svojím hrdinom. Takto Aňa ako elfská lučišníčka prekonala traumu po tom, čo jej vypálili rodnú dedinu; zoznámila sa s hovoriacim balvanom menom James, ktorý zožral šamanov talizman a bolo ho treba vrátiť; uhádnutím hádanky sa jej podarilo dostať na nezabudnuteľný večierok v Slobodostolárskej lóži; následne sa pridala k Cechu Nájomných Vrahov, a tu som ju postavil pred dilemu: pre potvrdenie členstva v Cechu mala zavraždiť zlatníkovho syna a ako dôkaz priniesť jeho prívesok. Aňa mohla odmietnuť, prívesok ukradnúť, alebo napokon vykonať úlohu podľa zadania. Tu sa prejavila lojalita k Cechu Vrahov a Aňa postupne pozabíjala celú zlatníkovu rodinu. Pre obzvlášť iniciatívny prístup k úlohe ju členovia Cechu (ktorí boli pomenovaní podľa písmen ruskej abecedy Ж, Щ, Ч, Ю, vedúci, ako najväčší tvrďas, sa volal Ъ, čiže "tvrdý znak", Ani prischlo meno Я, čo znamená "ja") pozvali na párty do najlepšieho klubu v meste - The Deepest Dungeon, teda Najhlbší žalár. Aňa šťastne dožila život ako nájomná vrahyňa.
Anton, 16 rokov. S Antonom sme mali pravidelnú dvojhodinovku v nedeľu poobede (bežne som po nedeliach učil 8-10 hodín), nekonala sa iba v prípade, že Anton odcestoval na vedeckú olympiádu. Ide totiž o veľmi talentovaného mladého fyzika, a témy našich konverzácii sa točili okolo "veľkých otázok" ľudstva a vedy. Ak nebude pracovať v NASA (alebo v jej verzii pre východnú Európu), tak minimálne aspoň na obzvlášť dôležitom projekte s vysokým stupňom utajenia.
A mnoho ďalších. Raz sa mi do triedy vrútili štyria tínedžeri miesto avizovaného jedného, pre takýto prípad je dobré mať v zálohe pripravených niekoľko edukatívnych hier. Obvyklou zábavkou je "kapitán Rusko" - vytvorte superhrdinu na základe stereotypov o vašej krajine, vymyslite, aké bude mať supervlastnosti a akú slabinu. Obvyklé superschopnosti kapitána Ruska boli: schopnosť vypiť neobmedzené množstvo vodky, jazdiť na medveďovi, dokonalá znalosť ruskej literatúry, schopnosť zahrať akúkoľvek pesničku na akordeóne, prípadne privolať armádu matriošiek, či možnosť nasadiť si ušanku neviditeľnosti. Jeho najlepšiu slabinu vymyslel istý chlapec menom Seňa - ak podáš kapitánovi Rusko fľašu vodky, zabudne, že je superhrdina, a pôjde ti domov opraviť elektriku (v Rusku sa za menšie inštalatérske práce dá platiť aj bezhotovostným stykom). Vráťme sa k nášmu kvartetu adolescentov: po kapitánovi Ruskovi som im každému zadal vymyslieť svojho superhrdinu podľa vlastnej ľubovôle. Po desiatich minútach premýšľania som sa dožadoval výsledku: Danill vymyslel postavu, ktorá dokáže viesť ľakýkoľvek dopravný prostriedok, čiže akýsi "Superšoférpilot", vravím: keby si spravím vodičáky, tak sa stanem tvojím superhrdinom? Slabota, ďalší! Na rade bol Vjačeslav a jeho Superzvárač - pozvára všetko! Dobre, ujasnime si jednu vec: mali ste vymyslieť superhrdinov - a vy ste mi dali hrdinov socialistickej práce. V Leninovi predsa tlie dáky ten plamienok. Ku koncu môjho učiteľského mandátu začali poniektorí moji študenti z jazykovky odchádzať. Čo tam stváraš, že strácaš študentov? pýta sa vedenie. Vravím - odchádzajú, lebo vedia, že JA odchádzam. Beriem to tak, že boli spokojní.
Anglickú verziu blogu nájdete tu:
https://interninrussia.blogspot.com/
.
