Zbožňujem hraničné prechody do neuznaných krajín. Môžu naberať podobu plechom obitej búdky cez adekvátne murované budovy až po ploty s ostnatým drôtom, za ktorým striehnu vojaci. Arcach sa na tejto škále umiestňuje kdesi v strede: colnica má ďaleko od provizórnej, z jej vnútra vychádzajú policajti a rozdávajú formuláre. Po vyplnení mi zakrátko podávajú víza na samostatnom kuse papiera, rozmerom o niečo menším než strana v pase - ak sa ešte niekedy chystáte do Azerbajdžanu, pečiatku je lepšie z objektívnych príčin nedostať. Na stožiaroch vejú vlajky, karabašská sa od arménskej odlišuje iba pridaným ľudovým pixel artom. Vjazd do odtrhnutej sa od Azerbajdžanu republiky je pomerne hladký a nebyť vášho európskeho pasu, môžete ho i prespať.
Náhorný Karabach - tak sa nazývala autonómna oblasť v rámci Azerbajdžanskej Sovietskej Socialistickej Republiky. Jej väčšinové arménske obyvateľstvo sa ocitlo vnútri Azerbajdžanu ako výsledok politického rozhodnutia krátko po prvej svetovej vojne, keď sa vo veľkom krájali a prerozdeľovali územia porazených štátov. Sovietska moc dokázala udržať zväzové národy na uzde, akonáhle sa však zovretie povolilo, voda opäť vzkypela - počas perestrojky sa začalo prebúdzať Zväzom utlmené etnické napätie medzi Arménmi a Azermi. V Karabachu, ako aj na mnohých iných miestach v ZSSR, prerástlo do vojny, počas ktorej stihol Náhorný Karabach vyhlásiť nezávislosť. Karabašským Arménom však nepostačilo územie bývalej autonómnej oblasti - tá bola v úplnom teritoriálnom zovretí Azerbajdžanu - snívali o hranici so samotným Arménskom. A tak arménska armáda na križiackej výprave do bývalej autonómnej oblasti obsadila i prístupové cesty k nej; výsledkom bola arménska kontrola územia presahujúca rozlohu sovietskeho Karabachu. Takto sa dve arménske zeme dotýkali jedna druhej pozdĺž novej hranice.
Na inštitúcie samozvaných republík sa vždy pozerám s miernym nadhľadom, a tak som ani od hlavného mesta Stepanakert nemal veľké očakávania, obzvlášť ak oplývate informáciou, že posledná vojna v krajine, hoc iba štvordňová, prebehla len tri roky dozadu. Do mesta s veľkosťou Prievidze sa dostanete po ceste vinúcej sa po úpätiach hôr: Karabach s priemernou nadmorskou výškou vyše 1000 metrov nad morom nezostal svojej náhornosti nič dlžen. Skepsa sa ale ukázala ako neopodstatnená - zo Stepanakertu sa vykľulo prekvapivo čisté a udržiavané regionálne centrum. Môj hostel sa nachádza na pravej strane hlavného bulváru, cestou tam za necelých 15 minút prejdete okolo miestneho parlamentu, prezidentského paláca i Ministerstva zahraničných vecí Republiky Arcach. Apropó, Arcach: v referende z roku 2017 sa občania NKR rozhodli svoj štátik premenovať podľa dávneho arménskeho kráľovstva, ktorého územie prekrýva súčasný Náhorný Karabach. Keďže historický Arcach sa rozpínal ďaleko nad rámec bývalej autonómnej oblasti, môžeme si túto iniciatívu Arménov vyložiť aj ako nárokovanie si dnes síce azerských, no kedysi arménskych území, prečnievajúcich cez hranice Náhorného Karabachu, a ich zjednotenie práve pod rokmi preverenou "značkou" Arcach. Arménsko a Azerbajdžan - na koho strane stojí pravda? Pridajte dve lyžičky Krymu, štvrť deka Trianonu, jednu odmerku Kašmíru, posypte Kosovom a odpovedzte si sami.
Zopár desiatok krokov od hostelu stojí neformálne turistické stredisko v podobe bistra s rýchlym občerstvením. Prevádzkar Karen má všetky potrebné fakty o Stepanakerte i celom Karabachu v malíčku: ak sa chceš večer zabaviť, choď do Bardaku. Bardak v ruštine znamená bordel a tak môžem z očakávaných podôb baru vyškrtnúť luxusnú reštauráciu. Barman Mher ma inštruuje: Zo Slovenska? Pripoj sa ku krajanom - vonku za stolom sedí český párik a slovenský motorkár, majú vraj už šesť kôl za sebou. Bar je vybavený gitarou, po nevyhnutnom kolečku československých odrhovačiek vyťahujem ruské pesničky; zrazu sa pozornosť celého dvora upriami na nás. Arméni prichádzajú, podávajú nám ruky, vypytujú sa. Fotíme sa; na stole pristane vodná fajka, obkolesení dymom a domácimi máme problém vymotať sa z klbka príjemných situácií. Iný večer mi Mher ozrejmuje medzinárodné vzťahy pod Kaukazom: Arménsko má uzatvorenú hranicu s Azerbajdžanom i Tureckom. Vieš ale kto je najväčší nepriateľ Arménov? Rusko! Práve ono nenápadne dúcha oheň do náhorno-karabašského konfliktu, podporujúc obe zúčastnené krajiny tak, aby sa rozloženie síl nemohlo prevážiť ani na stranu Karabachu, ani Azerbajdžanu. Zložitá situácia malého, no starobylého národa, obkoleseného úhlavnými nepriateľmi.
V Bardaku dostávam tip: na druhý deň sa konajú akési preteky na letisku za mestom. Karen ako pán jaskyne mi radí: darmo chodiť na taxíku za 2000 dramov, keď maršrutka chodí každú polhodinu za 200. Nehľadiac na náhornosť, v Stepanakerte je v polke júla 33 stupňov; z dvier maršrutky vystupujem na rozpálený asfalt spolu s vojakom Ľevom, kráčame smerom k neveľkému letisku. Ľev má 19 rokov, prvú polovicu vojenskej služby odslúžil v kasárňach, teraz, spolu s ostatnými regrútmi, stráži hranicu s Azerbajdžanom. K streľbe na hranici prichádza pravidelne a občas má aj fatálne následky. Vnútro letiskovej haly má ďaleko od priestorov funkčného letiska: čoskoro sa dozvedám, že všetky lety sú pozastavené - Azeri vraj prisľúbili každé jedno lietadlo zostreliť. A tak sa na pristávacej dráhe miesto lietadiel pretekajú autá, časomiera však nefunguje podľa predstáv a tak sa z pretekov stáva mierne absurdné zoskupenie ľudí a motorových vozidiel. Oplakal som lístok za 8000 dramov; Ľevovi je to jedno, keďže si uplatnil jednu z mála výhod statusu vojaka a po predložení vojenského preukazu dostal vstup zadarmo. Čochvíľa už stojím na asfaltke pred letiskom, odhodlaný dostať sa stopom na sever Karabachu po tzv. línii Martuni-Martakert. Cesta spájajúca tieto dve mestá funguje ako de facto posledné miesto, kde sa môžu pohybovať civili. Keďže hranica medzi Arcachom a Azerbajdžanom nie je absolútne presne vymedzená, výletom na východ od tejto čiary do akejsi prechodnej vojenskej zóny sa môžete vystaviť i smrteľnému riziku. Stopovať v Arménsku je veľmi jednoduché a v Arcachu iba o niečo ťažšie, keďže áut je tu poznateľne menej aj z dôvodu nižšej ľudnatosti. Platí však pravidlo, že čím horšie auto, tým skôr vás niekto vezme. A tak o dva žiguláky neskôr sa už flákam centrom Martakertu, ktorý, hoc druhá najväčšia urbánna oblasť Republiky Arcach, okázalo demonštruje svoju všednosť. Rozhodnem sa teda vrátiť do svojho dočasného domova v Stepanakerte.
Prvý stop ma zvezie iba cca. 10 kilometrov za mesto. Stojím uprostred stále intenzívnej podvečernej páľavy na pravej strane cesty, naproti vidno zničené azerbajdžanské domy, obyvatelia ich zrejme opustili v dôsledku útokov počas vojny proti Azerbajdžanu. Stačilo by mi urobiť pár krokov a ocitol by som sa v zóne, kam môžu iba vojaci. Ďalší stop ma zavezie až do Stepanakertu, cestou prechádzame okolo ľudoprázdneho mesta Agdam, kam je zakázaný vstup. Práve Agdam je výstižným symbolom konfliktu v Náhornom Karabachu - pôvodne azerské mesto bolo po intenzívnom obliehaní úplne vyprázdnené a vyplienené, nad mestom sa stále čnie rozpadnutá mešita, ktorú však majú možnosť obzerať nanajvýš karabašskí vojaci. Azeri sú hrozní susedia - vraví šofér Lady Nivy, môžu mať aj tri ženy a s každou tri deti, a kam sa majú potom Arméni pomestiť? V roku 2016 prebehla štvordňová vojna, počas ktorej Azerbajdžan vybojoval niekoľko kilometrov štvorcových územia Arcachu. Obetí bolo niekoľko desiatok, vrátane civilného obyvateľstva. Od tohto incidentu sa šírila správa o tom, ako azerskí vojaci vo vlastnom dome brutálne zavraždili manželov - dôchodcov, odrezali im uši a napokon i hlavy. Aj arménski chlapci strieľajú - pokračuje ďalej šofér - je vojna, ľudia umierajú. Ale načo hlavu rezať? Ani naši nie sú anjeli, aj Armén sa môže chladnokrvne pomstiť keď mu rodinu zabili, ale nikdy nie z čírej brutality. Pýtam sa: ako môže žiť národ vedľa národa po desiatky rokov, a zrazu zo dňa na deň vytiahne sused na suseda zbraň? Pomsta - vraví šofér; časom šľachtená, dobre vychladená, nikdy nepremlčaná pomsta.
Na druhý deň nad lacným hamburgerom referujem o svojom výlete pozdĺž hraničnej cesty do Martakertu. A do Agdamu by si nechcel zájsť? Za 200 dolárov ťa tam vezmem, vraví Karen položartom. Alebo nie? Tak či onak, dnes mám na pláne výlet na juh. Arménska verzia Agdamu sa volá Šuša. Kedysi jedno z najväčších miest na južnom Kaukaze v dôsledku pogromov a vojny v 90. rokoch v súčasnosti obýva iba niekoľko tisíc Arménov, Azeri po agdamskom vzore utiekli do Azerbajdžanu. Polorozpadnuté mesto sa čiastočne rozprestiera nad hlbokou roklinou, dnom ktorej tečie potok a popri ňom sa tiahne úsek turistickej trasy, tzv. Janapar Trail. Idúc po tejto trase môžete po vlastných prejsť celý Karabach od juhu na sever a do sýtosti sa nabažiť vrchov a horských dediniek. Ja mám však vymedzený čas iba pre jej malú časť, ktorá ústi do tzv. Zontikov, čiže vodopádu v tvare dáždnikov. V Arménsku aj Arcachu sa vám môže stať, že stopujete a ani o tom neviete - ak zbadajú človeka s batohom popri ceste, mnohí zastavia a ponúknu sa sami. A tak ma nabrala partia tridsiatnikov, ktorá sa vybrala urobiť si piknik na brehu potoka obkoleseného strmými útesmi. Traja zo štyroch chlapov pracujú ako učitelia, nástupný plat učiteľa je okolo 100€, po nabratí praxe približne dvojnásobok. Sumár denných dobrodružstiev večer tradične referujem v bufete u Karena. Aj si sa kúpal v potoku? Kúpal. Najlepšie je vraj ale prísť na svitaní, vtedy je voda najpríjemnejšia, a okolo teba nič, len útesy a ticho.
V hosteli som tri dni býval sám v izbe pre štyroch, na predposlednú noc ku mne nasťahovali komickú dvojicu - Jasim z Indie, ktorý si najal domáceho Sergeja, aby ho za dohodnutú sumu tri dni vozil po Náhornom Karabachu. Jasim mal angličtinu na úrovni native speakera, Sergej však akoby poznal iba iba nevyhnutné minimum pre základnú komunikáciu. Ani po prepnutí do ruštiny sa z neho nestal Cicero, a tak som čoskoro zistil, že Serjoža je nielen nezhovorčivý, ale celkovo má všetko okolo seba, vrátane konverzácie, veľmi ležérnym spôsobom na háku. Jasim mi ponúkol, či sa s nimi na druhý deň nechcem zviezť do severozápadného cípu republiky. Pomaly sa ukladáme na spánok, keď tu Sergej sa zrazu dvíha z postele a naťahuje si nohavice - vraj celkom zabudol, že si chcel pred spaním zapáliť. Ráno nasadáme do auta s tradične puknutým predným sklom, trasa je jednoduchá: furt rovno a na jednej križovatke odbočiť doľava. Prichádzame na križovatku, Sergej nemihnúc brvou absolútne suverénne odbočil doprava. Nebyť mňa, nikto by si odchýlku od kurzu nevšimol a partia by sa najskôr ocitla pri celkom inom kláštore, než ku ktorému sme mali namierené. Jasim celú cestu Sergejovi čosi vášnivo vysvetľuje, ten len pritakáva a odpovedá jednoduchými frázami; neskôr sa Jasimovi zverím, že mi ich rozhovory pripomínajú konverzáciu medzi Robinsonom Crusoe a Piatkom. A tak sme Sergeja podľa aktuálneho dňa prekrstili na Utorka. Rozpisovať sa o kláštoroch v Arménsku je ako ako písať o kostoloch v Ríme: všetky majú za sebou slávnu históriu a spravidla z nich je brutálny výhľad na okolité kopce. V tejto časti Karabachu sa však treba predovšetkým sústrediť na dedinu Vank, ktorá ponúka jeden z najbizarnejších možných cestovateľských zážitkov. V malej vieske istý arménsky barón postavil niekoľko dokonale gýčových stavieb, ako napríklad hotel v tvare lode, či hlavu leva vytesanú do skaly. K hotelu patrí i reštaurácia Van Gogh, v ktorej nám však oznámili, že nevaria. Celý komplex ubytovacích zariadení je ladený do morskej tematiky, hoci k najbližšiemu pobrežiu je to niekoľko sto kilometrov. V okolí týchto budov je roztrúsených mnoho bláznivých inštalácií, od vyradeného auta na streche vonkajších záchodov až po akúsi kovovú sochu karabašskej verzie Pegasa, nechýba ani hŕstka nevkusných antických sôch a stĺpov (viac info na tomto blogu). Po obede sme sa vybrali smerom do ľavého horného kúta Karabachu, v ňom ležiaci kláštor Didavank predstavuje posledné turistické stanovište pred výjazdom z republiky.
Môj pôvodný plán cestovať späť do Stepanakertu stopom narušil hornatejší terén než som predpokladal a tiež pokročilá popoludňajšia hodina, a tak som som uplatnil plán B - odchytiť turistický zájazd, ktorý má namierené práve do hlavného mesta Karabachu. Na palubu ma vzal tourbus plnený ruskými a arménskymi turistami; len čo sa mi zadok dotkol jediného voľného sedadla, spoza mňa sa ozvalo - Tómas, to si ty? No teba ale zavialo! Za mnou totiž sedel ruský párik, ktorý som pred vyše týždňom spoznal v arménskom meste Sevan. Dve hodiny v nekompromisne klimatizovanom autobuse stačili na to, aby som prechladol - staré dobré maršrutky s kvalitným prievanom. Onedlho som sa vykotúľal na kruhový objazd v Stepanakerte, aby som si pred večernou zástavkou u otca Furasa odškrtol ešte jeden obligatórny krok - návštevu najznámejšieho symbolu Arcachu: monumentu My sme naše hory, známom tiež pod prezývkou Tatik-Papik, čiže Dedko a Babka. Nemôžem si z tohto miesta neodniesť fotku: skladám si z uší sluchátka, kladiem ich dovnútra tašky a obraciam telefón tak, aby som na fotke zachytil čo potrebujem. V stánku pod súsoším si kúpim tričko so súsoším, pri odchode sa mi zachce hudby do kroku, zisťujem však, že slúchadiel v taške akosi niet. Vykonám opakovanú rojnicu v okolí monumentu, avšak bezvýsledne. Prechádzam okolo trojice na lavičke sediacich tetušiek - stratil si niečo, synak? Už polhodinu ťa tu sledujeme! V nádeji sa obrátim i na prítomnú dvojicu policajtov; mladí muži majú okolo dvadsiatky a v okamihu ma zarazí nízky vek všetkých príslušníkov ozbrojených zložiek. Sluchátka-nesluchátka, to sú také drobnosti v živote, vraví mi Karen, podávajúc mi zľahka gumenný hotdog.
Cesta z Arcachu do Jerevanu trvá maršrutkou cca 6 hodín, podobnú informáciu vám prezradí aj Google Maps. Kedy však maršrutka odchádza, sa už na nete nedozviete, musíte sa obrátiť na ľudovú múdrosť: akosi sa vie, že prvá odchádza o siedmej ráno, a potom vraj idú "vcelku často" do "nejakej desiatej". Toľko k cestovným poriadkom. Prichádzam na stanicu pred deviatou aby som sa dozvedel, že prívlastok "vcelku často" platí iba cca do 8:30. Napokon nájdem normálny autobus (!), ktorý ma odvezie o 9:15 za 4000 dramov, vonku stoja v zálohe zdieľané taxíky, šoféri lákajú cestujúcich dnu. Ideš do Jerevanu? Za 8000 ťa vezmem! Ďakujem, idem autobusom. A to akým? Nuž, o polovicu lacnejším! Odhad trvania cesty po Náhornom Karabachu nemôžete merať podľa slovenskej kilometráže, 70-kilometrovú vzdialenosť zdoláme takmer po dvoch hodinách. Opäť nás víta colnica a vedľa nej tri na stožiaroch vejúce vlajky. Medzičasom som sa dozvedel, že cikcaková ozdoba arcašskej zástavy znamená nespravodlivé odtrhnutie Arcachu od zvyšku Arménska. Azeri by pre zmenu vedeli dodať svoju časť krivdy o odtrhnutí Karabachu od Azerbajdžanu. A tak nezostáva nič iné, iba sa obrátiť s otázkou na Rádio Jerevan:
- Dopočul som sa, že príde k pripojeniu Arcachu. Je to pravda?
- Áno, vaše informácie sú správne. Akurát nie je jasné, ku ktorému štátu.
(pozn. autora.: význam tejto anekdoty zanikol spolu s arménskym Náhorným Karabachom v roku 2023, viac info tu)
